redbarn2

Balada o Tomášovi

yablko yablko

Tomáš sa strhne zo spánku. Dych prichádza ťažko. Budova stratená uprostred nenápadnej lúky, jej kontúry vypálené do zadnej steny očí. Obraz popiera svoje médium a hučí v hlave ako klaksón. Utrie studený pot z čela, utrie studený pot z očí (klame sám seba, že to nie sú slzy), utrie teplý pot z vypracovaných stehien, vyžmýka pot z končekov ešte včera dokonale nastajlovaných vlasov. Výjav, ktorý ho vymrštil do skutočného sveta, ho teraz prikoval k posteli. Pravá ruka zviera jej lem pritesno, hánky kričia. Upokojí sa, až keď nahmatá zárezy. Trofeje. Veľa trofejí. „Si majestátny minotaur,“ presvedčí sám seba a vyškriabe sa z postele.

Dotacká sa do predsiene. Tri steny miestnosti sú tvorené obrazovkami, vysielajúcimi jeho podobizeň. Bizarná techno-verzia pohyblivých obrázkov z Harry Pottera. Na žiadnej nie je Hermiona. Na všetkých je Tomáš. S bolesťou v srdci vypne dve z nich. Dnes si nezaslúži tri. Pokračuje do kuchyne, sleduje, ako sa po ľavej strane posledné pixely zafarbujú na čierno. *blik* Stuhne. Takmer určite to videl. Tá budova nie je ničím výnimočná. Nemá právo nikoho desiť. Nikoho okrem Tomáša. Preklína mozog, skrývajúci sa za jeho dokonale symetrickou tvárou.

Tomáš sleduje, ako z kávovaru kvapká kvantum kvalitnej kávy. Kvap. Kvap. Jeho myseľ je však inde. Jeho myseľ zamestnávajú črepiny taniera, ktorý zhodil, keď sa načiahol za šálkou. Sleduje kúsky porcelánu rozložené na zemi. Jeden z nich má tvar zlomeného úsmevu. Svet sa mu smeje. Šálka preteká. Kvantum kvalitnej kávy kvap kvap kvapká na mahagónové dosky, ktoré síce neznamenajú svet, ale znamenajú podlahu jeho apartmánu.

Rozmýšľa, či už niekto vytopil suseda kávou. Utopiť sa v káve. Možno by to stálo za to. Možno by stálo za to vzdať sa. Potom si spomenie, že je nádherný. Bola by škoda, keby svet prišiel o jeho črty. Načiahne sa znova, aby kávovaru naznačil, že už by hádam aj stačilo a zhodí ďalší tanier. „Ach, som ja ale nešikovná zemepán.“ Heh. Uškrnie sa vlastnému vtipu. Ak sa môže na niečo spoľahnúť, je to jeho neomylný zmysel pre humor. „Ten si musím zapamätať.“

„Rozbil som tanier a povedal ‘ach, som ja ale nešikovná zemepán’, pretože som rozbil tanier,“ poznačí si do denníčka. Vďaka, tanier! Dá high-five črepinám. Rozreže si palec, avšak okamžite zastaví krvácanie silou svojej peknoty.

Vtip bol dobrý, ale možno by som sa už nemal načahovať. Mal pocit, že ak by sa načiahol kamkoľvek za akýmkoľvek účelom, niekto by mu do cesty vložil tanier. Dnes bol jeden z tých dní. Navyše čo je to vôbec za slovo. Načahovať? To je ako žrď. Znie to ako keby sa niekto zrazil s abecedou. Načahovanie nechám iným. Horším. Ja idem do práce. Vďaka, tanier!

Svrbia ho prsty, a preto si ich poškriabe o rozkrok.
Lepšie.

Obuje konzervy, zanadáva, vyzuje konzervy a obuje konverzy. Dnes nie je jeho deň. Prilbu motorky zakliesni medzi biceps a hrudný kôš a opustí byt. Na chodbe na prízemí sa zastaví pri obraze. Pozdĺžna budova, jedno poschodie, drevená strecha. Budova uprostred lúky je v plameňoch. Obraz tu bol, odkedy sa sem nasťahoval, pretože má veľa peňazí pretože si ich zaslúži, ale doteraz nemal dôvod ho študovať. „Podobnosť čiste náhodná,“ zadúfa a potkne sa o vlastné nohy.

Hovädzí bujón, slíže, štolverka, Matador Púchov, náhodné obrazy lietajú jeho hlavou v momente, keď sa táto dotkne betónu. „Ja som vždy hovoril, že prilby sú na nič.“ A slíže? Prečo to nemôžu byť hviezdičky, ako v každej dobrej rozprávke?  Babka na dedine robievala domáce slíže s vajcom. Tomáš ich zbožňoval. Tá predstava chutí ako domov, ale teraz nie je čas na sentimentalitu. Teraz je čas na mužnosť. Ostatne ako vždy.

Rázne vykročí v snahe konečne sa dostať z baráku, šmykne sa na banánovej šupe, ale ignoruje to, už ho nič nezastaví, penetruje hlavný vchod, vyletí do sveta, zabudne na budovu, ktorej obrazu sa nemôže zbaviť. Má misiu a rázny krok. „Pane, stratili ste peňaženku!“ kričí za ním vrátnik, ale teraz sa mu ťažko sústredí na komplimenty.

Rana na palci sa znova otvorí. Rozmýšľa, že skočí do apatieky™, ale nakoniec sa rozhodne pre kebab. Cestou k stánku priloží k rane svoje tak akurát vlhké, zmyselné pery a vysaje všetku krv zo svojho tela, ale je to ok, pretože ju okamžite prehltne, takže o žiadnu nepríde. Nie nadarmo ho ľudia poznajú ako doktora.

„Chcete naň všetko?“ spýta sa kebab-majster.
– „Všetko. Extra slíže.“ povie Tomáš.
„Prepáčte, v kebabe nie sú slíže.“
– „EXTRA SLÍŽE!!“
„Skutočne nemáme slíže, je mi to veľmi ľúto. V kebabe nie sú slíže.“
– „Ok tak si dajte extra záležať na tom, aby mi tá vaša výhovorka za kebab chutila. Ts… v kebabe nie sú slíže… kto to kedy počul…“
„Nech sa páči.“
– „Vďaka,“ povie Tomáš a hodí mu kebab do ksichtu. „Drobné si nechajte.“ Odkráča do západu slnka. Na pozadí hrá Nickelback.

Na konci západu slnka si spomenie na motorku. So sklopenou hlavou sa vráti ku kebabstánku, kde ju odparkoval. Snaží sa vyhnúť pohľadu kebabmajstra, myseľ však stále ťaží obraz budovy zabudnutej na lúke. A štolverky.

Čo sú štolverky? Zamladi počul svojho otca používať štolverky ako predmet v rôznych prirovnaniach, nikdy sa však nespýtal, čo vlastne sú. Nechcel vyzerať hlúpo, a preto je teraz hlúpy. V práci bude musieť požiadať asistentku, nech mu to vygúgli cez stránku bing bodka com.

Pohladí svoje Matadorky, aby skontroloval dezén. Hlava skladá puzzle, ale stále mu pár dielikov chýba. Bojí sa, či ich nezjedol, podobne ako ich jedol, keď bol malý a zapíjal lepidlom. Má strach, že ich nenájde. Má väčší strach z toho, čo objaví, keď ich nájde. Naštartuje motorku, Matadorky zdrapnú betón, a vyrazí k štúdiu.

Než sa ale dostane z parkoviska, prejde po hrablách, ktoré zostrelia elektrikára zo stĺpu. Tomáš to sleduje v spätnom zrkadle, ale nechá to plávať. Nemal mu stáť v ceste. Navyše toto nie je čas na výčitky. Výčitky sú známka slabosti a toto je čas pre mužnosť. Ostatne ako každý čas. Následne upadne do depresie, pretože stále nevie, čo to všetko znamená. Je to mužná depresia. Jazda do práce je však náročná, pretože sa mu ťažko šoféruje s tvárou v dlaniach. V týchto momentoch si želá byť žena, aby zvládal dve veci naraz.

Prečo by niekto postavil pozdĺžnu budovu s ohradeným výbehom uprostred lúky? Lúka je predsa na držanie sa za ruky a točenie sa do kruhu s psychotickým úsmevom na tvári a nie na stavanie budov. A prečo mu v hlave znejú kravské zvony? Znova sa ozve bolesť v palci. Tá apatieka™ možno nebol tak zlý nápad. V práci už naňho však čakajú, tak len zvraští dokonale upravené obočie a zagáni na palec, ktorý okamžite zavrie hubu. Vie totiž, že každým zvraštením obočia Tomáš riskuje vrásky na tvári. A jeho tvár je fabrika na peniaze. Peniaze, za ktoré kupuje krém na ruky. A teda aj na palec.

Tomáš zatiahne na pracovné parkovisko. Niekto obsadil jeho miesto, najbližšie ku vchodu do komplexu. Pch, dobytok. Odparkuje na druhom najbližšom mieste (pre invalidov). Pri hlavnom vchode ho odchytí asistentka. „Kde si bol?!“

„Kebab, západ slnka, to teraz nie je podstatné. Počuj, vygúgli mi, čo je štolverka cez bing bodka com.“

– „Bing bod-„

Tomáš ju odstrčí do kvetiny a kráča k výťahom. Otvárajúce sa dvere odhalia ľadvinku pripnutú o pupok zbytočného človeka. Ľadvinka? Naposledy videl ľadvinku na trupoch všetkých českých turistov, ktorých kedy videl. Prečo dnes? Odstrčí ho von z výťahu, padne do kvetiny.

Vystúpi na treťom poschodí. Na chodbe prepočuje rozhovor kolegov, ktorých mená ho nidky nebudú zaujímať. „Hej hej, musel som behnúť do apatieky™…“ Do apatieky™? Kto tomu dnes hovorí apatieka™? Prečo tomu ja hovorím apatieka™?

Kráča okolo strižne, editor má ušiach slúchadlá, Tomáš si nemôže byť istý, ale začuje v nich Horkýže Slíže. Slíže.

Zaleje ho pot.

Okoloidúca make-up slečna si to všimne, ale Tomáš ju odstrčí do kvetiny. Zakašle. Na ruke krv. Utrie ju o 3000 eurové džíny, ktorých hodnota narastie na 3700 eur. „Je to dobré, len pridaj kravský zvon.“ ozve sa zo strižne. Tomáš klesne k zemi. Nie. To nemôže byť pravda.

Dobytok, slíže.

Nahmatá vo vačku koženej bundy telefón. Jeho najlepší priateľ. Jediný priateľ. Siahne po ňom, niečo nesedí. Vytiahne ho. Android. Android?! Android nemá Siri!

Je to pravda.
Už vie.

„Tomáš, tu si! Štolverka je-„ ale on už nepočuje. Rana od taniera reže vedomím. Tanier Štolverka. Tomáš cíti váhu všetkého. Nahliadol dnu. Matador. Lapá po dychu. Apatieka™. Ľadvinka. Poznanie. Človek nepozná váhu vedomia. Otázky. Potrebujeme na ne odpovede, ale od skutočného poznania sme odrezaní. Je to obranný mechanizmus. Ľudský organizmus nie je stavaný k tomu, aby vedel.

Android.

Odpoveď. Strašná mozajka zapadla. Budova. Lúka. Pastva. Heh. Na jeho tvári sa objaví úsmev. Okúsil poznanie. Spoznal jeho cenu. Tomáš posledný raz utriedi myšlienky.

Matador.
Apatieka.
Štolverka.
Tanier.
Android.
Ľadvinka.

Editor v strižni zakopne a povytiahne kábel. „Horí Ti Maštaľ“ zaplaví celú chudbu. Úsmev. Hlas producenta. „Ah, pán Maštalír. Tu ste. Poďte, sme na vás pripravení.“

Nie ste, pomyslí si Tomáš. Na skutočné vedomie nie je pripravený nikto.
Tomáš zavrie oči.

Je to jeho posledná myšlienka.

Autor článku
yablko

yablko

Facebook Twitter

Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.

Pridaj komentár