bioshock_vs_infinite

Bioshock VS. Infinite

yablko yablko

Ak potrebuješ preskočiť latku nastavenú Bioshockom, vzlietnuť do oblakov neznie ako najhorší nápad. Ok, znie to ako najlepší nápad. Mesto v oblakoch? HOLY SHIT. Každopádne, presun zo zatuchnutého Rapture do nebeskej Columbie so sebou nesie okrem nadmorskej výšky aj iné problémy zmeny.

 

“ Is a better home awaiting
In the sky, in the sky? „

 

Bioshock je poháňaný atmosférou, Infinite je poháňaný zápletkou

Ok, tak si hrám Bioshock Infinite, zbieram sánku zo zeme za každým rohom, slzy sa hrnú do očí od všetkej tej nádhery, ale v žalúdku stále akási úzkosť. Niečo ma škrie. Najprv to identifikujem ako problém so žánrom. Chcem ňuchať oblaky a objavovať mesto a hmmkať si 1900s acapela Never Let Me Down Again, kým sa hrabem vo všetkých smetiakoch, lebo čo ak do nich niekto vyhodil cukrovú vatu a do prdele furt s týmto strieľaním furt!

Potom si uvedomím, že je to zápletkou. A tým, ako na nej Infinite visí (insert Booker on a Sky-line joke here).

Bioshock človeka hodí do sveta, kde hlavným cieľom je prežiť. Tento svet sa pomaly odhaľuje, človek dýcha atmosféru, „užíva si“ prostredie a všetko, vrátane súbojov a odhalení, je toho súčasťou.

V Infinite má hráč jasný cieľ, podkreslený mystériou a otázkami, na ktoré chce odpoveď. Potrebuje odpoveď! Pretože tie otázky sú, ach, tak šťavnaté! Tak štavnaté, že čokoľvek sa postaví medzi ne a odpovede, pôsobí frustrujúco. Vrátane strieľania.

 

Elizabeth, najväčšia výhra Infinite a tajne najväčšia škoda?

Jej príbeh je hnacím motorom hry, bijúcim srdcom, ktorého tlkot zatieňuje všetko ostatné. Vrátane príbehu Columbie – mesta v oblakoch. Čo je bolestivé pre človeka, ktorý sa rovnako zamiloval do oboch.

Rapture je hlavná postava Bioshocku. Zvrat v 2. tretine robí Bioshock instatne zapamätateľným, ale postupná dekonštrukcia budovania a pádu utópie na dne oceánu, ho robí hodným pamätania. Všetko je o Rapture. Big Daddies, výlety za vedľajšími postavami, každá nahrávka a odbočka pridáva k poznaniu a zážitku.

V Infinite odbočky skáču do cesty Elizabetinmu príbehu. Je to spojené s prvým bodom, všetko je podriadené zápletke a potenciálne zaujímavé postavy ako Jeremiah Fink sú potom odsunuté na vedľajšiu koľaj. Rovnako ako štúdia extrémneho fundamentalizmu a rasizmu, na ktorú sa od polovice hry zabudne.

elizabeth

Na jednej strane to autorom dáva možnosť rozprávať v celom tom chaose menší, osobnejší príbeh. Na druhej strane je Columbia nekonečne fascinujúca a bol by som šťastný ako prasiatko v hovienkach, keby sa dozviem viac o tom, ako vyzerá každodenný nudný život v meste v oblakoch.

Speaking of.. majú Columbii prasiatka? A čo robia s hovienkami? Sypú nám ich na hlavu? Majú obláčik špeciálne určený na zbieranie hovienok a keď sa naplní, vyklopia celý obsah na Biely dom ako znak suverenity? Toto sú dôležité otázky!

Nech je ako chce, Elizabethin príbeh, aj keď s mestom spojený, deklasuje Columbiu na setting. Na ten najviac najkrásnejší setting, aký kedy existoval. Irrational Games majú čo prebíjať.

 

Bioshock šokuje napätím, Infinite kontrastom

Bioshock kultivuje napätie a jeho veľké momenty trvajú. Odhalenie Big Daddyho, Fort Frolic, Sander Cohen a jeho masterpiece sú scény, v ktorých ťa Bioshock vykúpe. Naproti tomu odporný moment s baseballovou loptičkou uprostred rodinnej veselosti, alebo idylická pláž ako výkričník za kusom frenetickej akcie sú kopance, ktorými Infinite prekvapí tvoj rozkrok.

Bioshock ti drží hlavu pod vodou, Infinite ťa fackne cez ciferník.

V porovnaní s Infinite je Bioshock menší, pôsobí ucelenejšie, viac pod kontrolou. Rapture je z veľkej časti obývané Splicermi, mutantami, pokazenými experimentami. U nich je agresívne správanie a bezhlavý štýl boja pochopiteľný, pri ľuďoch z Infinite už pôsobí divnejšie. Rovnako ako ich stojím-si-na-rohu-a-to-je-všetko-čo-robím život a schopnosť zmiznúť rýchlejšie než Batman, keď sa niečo zomelie.

Infinite postráda čírosť predchodcu a ten jeden moment, ktorý z Bioshocku robí legendu. Hovorím teda, že je Infinite horšia hra? Fakt, že som ho po záverečných titulkoch okamžite rozohral znova a že v steam okienku svieti číslo 44 hodín, si myslia opak. Nie som si však istý, že sa z neho stane podobný míľnik.
elizabeth-2

Z hľadiska hrateĺnosti je Bioshock viac uzavretý, so zreteľom na blízke stretnutia zmutovaného druhu. Infinite si užíva priestor. Otvorené priestranstvá, Sky-lines umožňujúce vertikálny pohyb, dráma súbojov je v ich bombastickosti, nie stiesnenosti. To tiež dovoľuje viac brute-force štýl boja, ale strieľanie nie je nutne to, čo ma tu teraz zaujíma, tak sa poďme rozprávať o hudbe:

Girls Just Wanna Have Fun, am I right?

Môže to pôsobiť, že k Infinite vyznievam negatívne, ale to len preto, že mieri pekelne vysoko a občas si spáli krídla. Rapture je mŕtve mesto a to odpustí veľa. Snaha vdýchnuť Columbii život si pýta gule a zaslúži si úctu. Nevyšlo to vždy stopercentne, ale Irrational spravili viac, než by si ktokoľvek iný vôbec trúfol. Infinite nemá vo svojom žánri rivala.

A vôbec, čo tam po negatívach, keď Infinite ponúka tak krásny ľudský príbeh, komorný a zároveň nekonečne obrovský. Príbeh straty, viny a vykúpenia. Autorská spoveď, ktorá cez všetku temnotu v konečnom dôsledku funguje ako oslava života.

Výstup do prekrásnej Columbie je najbližšie, ako sa moja zhnitá duša dostane k spirituálnemu zážitku a neviem si predstaviť nikoho, s kým by som jej tajomstvá objavoval radšej ako s Elizabeth. Navyše ako môže človek nemilovať hru, ktorá nám dala túto verziu Will The Circle Be Unbroken?

Človek by musel byť mŕtvy a chladný,
ako mesto zabudnuté na dne oceánu.

Autor článku
yablko

yablko

Facebook Twitter

Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.

Pridaj komentár