Japonsko je jedna z mála „vyspelých“ krajín, kde ešte funguje trest smrti. Aj keď je otázne, ako vyspelí sú naozaj, VEĎ ANI NEVEDIA, NA KTOREJ STRANE MÁ BYŤ VOLANT.
Všeobecne súdnictvo vraj stojí za starú korelu, tak sa policajti snažia, pokiaľ možno, nikoho nezatýkať. A neposlať pred súd. Pretože ak si pred súdom, si na 99% odsúdený. Ale prechádzajúc sa Japonskom je takmer nemožné si takú situáciu predstaviť. Navyše nad cudzincami vraj zvyknú hodiť rukou, od nich očakávajú kraviny. „Ňahaj tak, to len hlúpy „baka gaijin“ robí hlúpe veci, pretože to hlúpy ako hlupák.“
V porovnaní so Slovenskom je všetko to spomínané ospravedlňovanie a ďakovanie veľmi príjemné osvieženie. Hlavne preto, lebo to pravdepodobne myslia úplne vážne. Žiadna póza. Niekedy je to však trochu moc – ujo sa ospravedlnil, čupol si a prešiel ako Peter Dinklage skrčený pod mojím zorným uhlom. Keď som sa pozeral v potravinách do regála! Nie nie nie, prosím, nekrč sa pod pohľadom cudzinca len preto, že je biely, neprišiel som nikoho okupovať ani bomby hádzať, honestly!
Občas človek nevie, či je to z úcty, výchovou alebo zo strachu, že ich hlúpy cudzinec zmláti.
Uff, dnes to je akési temné.. uuuh, pozrite sa na tieto lampióny!
Majú pršiplášte!
V Japonsku je všetko zmadžgnuté. Domy sú úzke, autá akoby boli pred-narazené, viac vyššie ako dlhé. Také pravé európske auto tu nemá skoro nikto, lebo také sa nedá nikde zaparkovať. Takmer nikde pri domčekoch nemajú ani záhradky, ale zato prakticky všade je zeleň. Stromčeky sú vysadené kde-tade, trávniky udržiavané, všetky domčeky sú obložene kvetináčmi. Všetko vyzerá byť ležérne pohodené, ale pôsobí to veľmi príjemne.
Každá vlaková stanica má svoju vlastnú nastupovaciu zvučku. Všetko vydáva vtipné zvuky, vrátane automatov:
Automaty sú všade. Automaty na pitie, ramen reštaurácie majú automaty na ramen, na každom rohu sú automaty na ľadovú kávu. Tá je všade. Všetci pijú ľadovú kávu, stále. Ľadová káva u nich znamená reálna káva, do ktorej je hodený reálny ľad. Horúcu kávu si treba špecificky vypýtať ako „hot coffee“.
Japonci pijú kávu, zrejme aby vládali pracovať/študovať. Vraj je bežné, že počas práce spia. Zamestnávateľ to berie ako znak toho, že kurva makal, tak si musí zdriemnuť. Je to nielen akceptované, je to uznávané. Niektoré vraj fingujú spanie, aby pôsobili pracovitejšie. Potom večer idú do baru a spíjajú sa do nemoty, potom to dospávajú na ulici. Takého spáča sme však videli len jedného.
Neboli sme tam dosť dlho, aby sme posúdili, ako je to s individualizmom. Vraj sú veľmi segregovaní do komunít, musia patriť, zaradiť sa a šlapať. To je cenené, ísť si svojou cestou je zaznávané. Kým tá milosť a snaha pomôcť mi bude chýbať, tento spôsob rozmýšľania ani bohovi.
Všade je čisto, všade sú bicykle, skoro žiadne graffiti. V ľubovoľnom bratislavskom trolejbuse je toho viac než v celom Japonsku.
Dezinfekcia a klimatizácia sú na každom rohu.
Všetko je klimatizované! Od najdrahšieho hotela, po najzaprdenejšiu búdku uprostred ničoho. Sprchy sú klimatizované. Na vlakovom nástupišti bola sklenená búdka, v ktorej sedeli pár ľudí a čakalo na vlak. Nechápali sme, čo robí skleník uprostred obyčajného vlakového nástupišťa. Otvorili sme a pochopili sme. Klimatizované!
Vzduch v otvorenom priestranstve v Zoo je klimatizovaný!
Nebo.
Všade je milión bicyklov. Majú garáže na bicykle.
Takmer nikde sa vonku nedá posadiť. Japonci zrejme neveria v oddychov, všetko okrem tvrdej práce je „great dishonor“, pretože nikde v mestách nie sú lavičky. Nikde nie sú smetiaky a lavičky.
Ľudia nosia rúška. Keď sa boja, že by niečo mohli chytiť alebo keď sa boja, že by niečo mohli rozdať.
Všade je množstvo lokálnych mini-obchodíkov. Japonci obľubujú tzv. „konbini“, čo sú také malé multifunkčné potraviny, ktoré občas obsahujú bankomat, kopírky alebo poštu.
S angličtinou je to celkom biedne. Obchodníci alebo ľudia na staniciach občas vedia pár slov, ale bežný Japonec je na tom cca. ako bežný Slovák. Avšak aj keď nevedia, vždy sa strašne snažia pomôcť. Aj keď Japonec snažiaci sa hovoriť po anglicky je ekvivalent vzpierača, snažiaceho sa zdvihnúť trochu priťažkú činku.
Tá istá snaha, to isté nasadenie, ten istý výraz tváre a tie isté zvuky! Silou každej molekuly v jeho tele sa snaží vykopať z hlavy tie 3 anglické slová, ktoré pozná a uložiť ich do postupnosti, ktorá ti pomôže. S najväčšou pravdepodobnosťou zlyhá a ty sa cítiš zle, že si ho prinútil prejsť cez tento pôrod, ale tá snaha je závideniahodná.
Čaje sú prevažne hnusné, práškové, chutia ako kalná voda.
Dal som si čaj a musel sa napiť.
Dal som si čaj a narobil som sa.
Na druhej strane tu majú šuhaj (chu-hi)! Je to ako radler, akurát že základ je tvrdý chlast a majú tu milión variácií, nie iba citrón. V niektorých je veľmi výrazne cítiť silný alkohol. Pijú to ako malinovku. A tento je najlepší.
Tak strašne najlepší.
Japonci sú zvedaví, iné kultúry sú pre nich exotické a veľmi zaujímavé. Môže sa stať, že tí, ktorí vedia anglicky, vás zastavia, aby si pokecali. Aby sa o vás a vašej krajine niečo dozvedeli. V Tokiu sa nám to nestávalo, ale keď sme sa vzdialili, pár ľudí nás zastavilo na pokec, prípadne s prostou, či si nás môže odfotiť.
Also – schoolgirls!! YAY
A majú tam veľké mačky a Shinkansen vlaky vyzerajú ako zmadžgnutá kačica.
Na tejto fotke je niečo, čo v Japonsku nemajú.
Všetky fotky z Japonska sú k pozretiu tu.
Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.