sadness

Naši superhrdinovia sú supersrágory

yablko yablko

V piatej epizóde Unicorn Space Show sa strhla debata o „hlúposti“ Bruca Wayna v poslednom Nolanovom filme. Evita prinášala argumenty, my sme ich automaticky zostreľovali. Zdanlivo sme zamietli akúkoľvek slabosť, z ktorej bol hrdina obvinený. Pravda je však taká, že „hlúposť“ sme videli ako úmysel zo strany filmárov. A pokúšali sme sa zdôvodniť, čo ho k takému správaniu viedlo. Bol hlúpy pre potreby filmu, ale film o nehrdinskom hrdinovi nie je film, ktorý Evita očakávala.

Toto je však doba, v ktorej žijeme – doba slabých, zlomených hrdinov, ktorý nimi nikdy byť nemali a ich „hrdinstvo“ spočíva primárne v schopnosti preniesť sa cez vlastné neurózy. Naši hrdinovia musia najprv poraziť vlastných démonov, kým sa odhodlajú natrieť to tým skutočným.

Doba pravých „superhrdinov“ („super“ v zmysle „nadľudský“, nie v zmysle „má kostým“) pominula na prelome 80. a 90. rokov. The Expendables je film, v ktorom sa zídu všetci superhrdinovia minulej generácie, aby zaspomínali na staré časy a zliali sa do guče svalstva, ktorú odkotúľame do múzea.

The nerds have won.

Prečo boli komiksy vždy doménou nerdov? Pretože sme sa s nimi dokázali identifikovať. Rambo je prdel, ale nikto z nás nekričí „to som ja!!“ Superhrdinovia, minimálne tí, ktorí dnes slávia úspech na filmovom plátne, sú outcasti. Nezapadajú do spoločnosti. Sú iní. A sú definovaní interným súbojom s inakosťou.

Pozrime na filmy, ktoré komiksovú filmovú vlnu odštartovali – X-men od Bryna Singera a Spider-Man od Sama Raimiho.

spidesad_sadneto
Spidersad & Sadneto

Spider-Man je prototyp nerda, ktorý by si priateľku skôr vyrobil z lepiacej pásky, čo mu drží okuliare pokope, ako by si nejakú našiel. Výnimočným sa stal náhodou a rolu hrdinu (s výnimkou krátkeho pokusu o pomstu) odmietal. Nebola preňho nikdy samozrejmá a už vôbec nie jednoduchá. Všetci totiž vieme, čo prichádza s veľkou mocou…

X-men sú mutanti.
Ich mutácia nie je symbol nadradenosti. Je to symbol inakosti. Odlúčenia do spoločnosti. Nie sú lepší. Sú iní. Nehodia sa. Nepatria.

Bryan Singer, režisér prvých dvoch X-men filmov, je gay. Scéna z druhého filmu, kde Bobby je konfrontovaný matkou, otázkou „A.. skúšal si.. nebyť mutant?“ je určite značnej časti LGBT komunity povedomá. X-men séria je plná podobných situácií.

Hank McCoy v X-men: First Class na narážku ohľadom jeho „divnosti“ odvrkne „You didn’t ask. I didn’t tell.“ V americkej armáde donedávna platilo nariadenie „Don’t ask, don’t tell“, zakazujúce otvorené prezentovanie sexuálnej orientácie vojakov. Hankovým cieľom, mimochodom, je nájsť „liek“ proti mutácii. Zabiť výnimočnosť.

Singer svoje X-men filmy nasledoval Supermanom. Za normálnych okolností zdestilovaná dokonalosť. Morálne nepoškvrnený obranca spravodlivosti a „amerického ideálu.“ Zabudnime na chvíľu na fakt, že je to mimozemšťan, a teda doslova z inej planéty ako všetci ostatní. Singerov Superman Returns je zašlý obraz minulej slávy, topiaci sa v melanchólii. Rýchlejší ako letiaca guľka, hlavne ak letí na najbližší Depeche Mode koncert.

sad_thor
Thor’s bummer

Umenie, ktoré papáme, je odrazom doby, v ktorej žijeme. Tá naša neponúka jednoduché dobrá a zlá. Tie sa miešajú a vytvárajú neznesiteľnú šeď neistoty. Superman vládol počas studenej vojny. Bol potrebný v dobe, kedy atómová apokalypsa bola len otázkou času, smrť bola reálnou hrozbou a nepriateľ bol jasný. Každý chcel byť nezničiteľných hrdinom, ktorý dokáže ochrániť rodinu a kamarátov a poraziť červeného zlouna. Ľudia potrebovali Supermana.

My máme Batmana. Asociál jak repa.

Človek, ktorého traumatizujúca udalosť z detstva prinútila uzavrieť sa do seba. A tohto seba následne uzavrieť do jaskyne s hračkami. Ďaleko od všetkých. O depresii sa hovorí, že je to nasranosť namierená dovnútra. Wayne zistil, že keď ju namieri von, celkom dobre sa s ňou vybíjajú zuby. Že pomáha, je takmer vedľajší efekt. Jeho cieľom v Nolanových filmoch je naučiť sa bojovať pre správne dôvody a ultimátne sa svojej výnimočnosti zbaviť. Zaradiť sa medzi ostatných.

Bruce Banner, výsledok nepodareného experimentu, taktiež strávil väčšinu života v snahe zbaviť sa svojej anomálie. Byť normálny. Bannerovi okrem super-soldier séra v žilách prúdi nekonečný smútok. Viní sa za všetku smrť, ktorú v Mr. Hyde móde spôsobil. A je to pochopiteľné. Chieť od Hulka, zodpovedného za životy nevinných ľudí, vyrovnaného akčného hrdinu, znamená chcieť psychopata. Podobne Stark.

Naše superhero filmy nie sú o hrdinoch a ich hrdých činoch. Sú o akceptácii seba samého a svojho miesta v spoločnosti. Nerdi „nezapadajú“ a naše filmy sú nerd power fantasies.

Tony Stark je dobrý v matematike, ale navyše môže mať každú, na ktorú sa pozrie.

Steve Rogers, najútlejšie chlapča, sa zmení v najnezničiteľnejší tank. Nie preto, že by chcel náckom prdele natrhávať, ale preto, lebo nemá rád bullies:(

Thor má k badass hrdinovi možno najbližšie. Humanizujúci hriech tohto poloboha je pýcha. Bol narodený do pozície sily, ktorú zneužíval. Šikanátor, ktorý precitne.

Stark sa od nepriateľov chráni brnením zo želena, cynizmus a sarkastický odstup je však jeho skutočná maska. Chráni si ňou ego, ktoré je tak krehké, ako je veľké. Má potrebu ohurovať, ale najradšej je zavretý sám vo svojej dielni, so svojimi hračkami. Je to človek, ktorý si vyrobí robota, keď sa chce porozprávať. Stark sa doslova musí sa naučiť žiť so svojou výnimočnosťou – na rozdiel od ostatných je preňho veľmi ľahké zbaviť sa jej, ale odstránenie energetického jadra v jeho prípade znamená istú smrť.

Steve Rogers je po premene využívaný ako nástroj vojnovej propagandy. Keď sa vzoprie a zastúha hrdinu, je katapultovaný niekoľko desaťročí do budúcnosti. Do sveta, ktorý mu je cudzí, v ktorom nikoho nepozná, ktorému nerozumie. Pokračuje v tradícii mužov, ktorí nepatria.

banner_captain
Bruce Bummer & Captain Loneliness

Toto nie je kritika. Rýpem síce a robím si prdel, ale so mnou to už tak chodí. Vyrovnaní, fungujúci ľudia ma desia. Neviem čo to je, nerozumiem tomu. Nedokonalí hrdinovia sú ľudia, v ktorých sa môžem vidieť. Toto nie sú útoky, toto je len snaha dostať sa na koreň možného sklamania z relatívnej slabosti superhrdinov.

Evita má pravdu. Naši superheroes sú v mnohom slabí a hlúpi. Niekedy však nie sú slabí napriek tomu, že sú superhrdinovia. Niekedy sú z nich superhrdinovia, pretože sú slabí. Naše doterajšie filmy neboli o hrdinských činoch silných mužov. Sú to filmy o prenesení sa cez seba. Filmy o nájdení pokory, ktorá im dovolí vidieť svet mimo ich hlavy. Ktorá im dovolí konečne pomáhať.

To sa však možno čoskoro zmení. Whedon v The Avengers ukazuje hrdinov ako dobrých ľudí, snažiacich sa o dobré veci. Ruffalove oči sú síce studne smútku, ale je vyrovnaný a na začiatku ho vidíme pomaháť chorým. Stark buduje čistý zdroj energie. Skvelá scéna, kde Kapitán Icicle depreští v uliciach New Yorku bola z filmu vystrihnutá. Frikcia tu spočíva vo fakte, že sa banda samotárov musí naučiť spolupracovať. Už sa naučili vážiť si seba, už chápu svoje miesto. Teraz musia odložiť egá, nahodiť trencle a ťahať za jeden koniec.

Zakončenie Nolanovej trilógie a akceptácia hrdinstva v The Avengers možno predstavuje zlomový bod, kedy sa presunieme od pokazených samotárov k silným hrdinom a poriadnym chlapom, plných mužnej mužnosti.

A ak aj nie, stále tu máme Crank 2:)
crank_2
Chev Chelios. Not scared of thunder.

Autor článku
yablko

yablko

Facebook Twitter

Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.

Comments

  1. Evita Urban

    Vidis, to bude to, co mi vadilo. Po Dark Knightovi som asi najskor ocakavala, ze Bruce bude rast ako superhrdina a nie to, ze uvidim zlomenu trosku, ktorej navyse este pekne dlho trva, kym sa pozviecha a v ramci zviechania sa este porobi tolko hovadin… Suhlasim, ze filmy reflektuju potreby spolocnosti a ze teraz naozaj potrebujeme hrdinov, ktori su schopni v prvom rade prekonat samych seba a svoje komplexy a v uprimnej chvilke by som asi najskor priznala, ze preto ich zeriem, ale prave z toho dovodu ma pocas TDKR stvalo, ze to tomu Batmanovi tak dlho trva. Zeby motivacia do realneho zivota? Ze tak takto vyzera, ked ma niekto na viac a nerobi to? Ze ak budes mat v suvislosti so svojou osobou tento nastvany pocit, je cas konecne so sebou nieco urobit? 😉

  2. Matúš Blade Koprda

    Pekne napísané. Je to také dosť odveci, že robením filmov, kde ešte aj "dokonalí" ľudia sú chúďatká na pokraji nervového kolapsu a najväčší ich nepriateľ sú oni sami, vlastne podporujú podobné správanie v celej dnešnej internetovej generácií. Namiesto toho, aby sa vzchopili. Cause it's cool to be depressed.

    1. Puddin Sugarbuttocks

      uhm.. nie? veď práveže tie filmy sú o tom, že sa vzchopujú. na začiatku sú pokazení, na konci sú vzchopení. prípadne sú na začiatku nevýnimoční, stane sa niečo čo ich hodí do sračiek, na konci sa vzchopia a vylezú z nich.

      keby celý čas boli úplne v pohode a boli by dokonalí, ako človeka v depresii by ťa to ešte viac deprimovalo. pretože by si si hovoril "ja nikdy nebudem ako oni" alebo by si bol nasraní, lebo "prečo aj ja nemôžem byť ako oni"

      keď si v depresii, motivačné pičovinky a umelé dokonalosti nefungujú, pretože ich prekukneš. je to svet, ktorý sa v ničom nepodobá na tej tvoj a tak ho v lepšom prípade ignoruješ, v horšom ťa odrádza od snahy.

      čo môže pomôcť, je keď si uvedomíš, že tvoji hrdinovia sú rovnako fucked up ako ty a že v tom nie si sám.

Pridaj komentár