5 dôvodov, prečo hrávam hry

In Pondelková päťka by Marcel Klimo1 Comment

A máme tu druhý diel série Pondelková päťka. Som veľmi rád, že minulotýždňový diel mal veľký úspech medzi čitateľmi, a preto tento týždeň budem písať opäť o niečom, k čomu mám už od malička veľmi blízko – počítačové hry.

I keď moja prvá herná skúsenosť bola ešte na Commodore 64 pred vyše 20 rokmi, hry mali dlhú dobu jednu primárnu rolu v mojom živote – zábava. Až po čase som si začal uvedomovať, že hry mi prinášajú a dlhú dobu prinášali viacero výhod, o ktorých som ani netušil:

1) Presun do druhej “reality”

Realita je to, čo si tvoríme v mysli. Teda napríklad ak chodíme po ulici zamračení a divíme sa, že prečo sa na nás nikto neusmieva, tvoríme si vlastnú realitu. Niektorí sme už dokonca natoľko zhypnotizovali samých seba, že nadávame na celý svet, ale do zrkadla sa nepozrieme. Ale iné som chcel…

Už asi každý z nás čítal knihu, ktorá ho kompletne vtiahla do deja. Vnorili sme sa tak hlboko, že sme už ani nevnímali okolie a strany sa samy obracali pred našimi očami. Ak ste nikdy nehrali intenzívnu hru, môžem vám dozvedčiť, že je to rovnaké, alebo dokonca lepšie ako strhujúci dej v knižke. Mnohí hovoria, že pri hrách “utekajú” z reality, ale ja sa osobne na to rád pozerám ako presun do druhej “reality”. Viac o tomto princípe a ako môžu tieto presuny pomôcť aj tomu našemu “naozajstnému” svetu spomenula Jane McGonigal vo svojej prednáške o princípe Epic Win:

2) Môj druhý život

Presun do alternatívnej reality je úzko spätý aj s mojou životnou sebarealizáciou. Možno ste jeden z tých ľudí, ktorí presne vie, kde bude o 20 rokov a čomu sa bude venovať (profesionálne alebo ako hobby). Ja to neviem a pokiaľ to nezistím (alebo budem hľadať až do smrti), chcem neustále hľadať to, čo ma vnútorne napĺňa. Či už ide o prácu alebo voľný čas, hry mi pomáhaju odskúšať životné cesty, na ktoré by som sa v tom našom “naozajstnom” svete asi ani nikdy nevybral. Na pol hodinku môžem byť profesionálny snowboarder, ďalšiu polhodinku špión a hneď ďalšiu hodinu môžem byť epický rytier, ktorý zachraňuje kráľovstvo od démonov. Toto všetko môžem byť za pár hodín. A to sa mi kedysi vysmievali, že Get a life 🙂 Ja teraz nemám iba jeden, môžem skákať medzi rôznymi podľa chute. S problémom životných ciest a rozhodnutí bojuje aj Sarah Kay, ktorá sa rozhodla naplniť svoju túžbu po alternatívnych životoch cez poéziu:

3) Utopistický optimizmus

Už som sa viackrát stretol s otázkou od kamarátov, že prečo nemôže aj reálny svet fungovať viac ako hra. Každý fanúšik hry SimCity si už asi viackrát všimol, že na všetko je v tej hre nejaké tlačidlo. Ak chcem niečo schváliť alebo postaviť, pekne si viem veci zanalyzovať v prehnane presných tabuľkách a danú aktivitu spustím kliknutím jedného tlačidla. V tom našom “naozajstnom” svete to tak bežne nefunguje. Treba prejsť cez 20 úradníkov, ktorí vám len povedia, že to je na zlom tlačive a že ste zlom úrade a že treba ísť niekam inam… Čo má toto spoločné s hrami? Veľmi veľa.

SimCity-Societies-ScreenShot-1-1024x636

Herný dizajnér nie je obmedzený byrokraciou a komplikovanosťou sveta. Hra je vytvorená preto, aby mal z toho hráč pôžitok a potešenie. Preto sú aj veci jednoducho vymyslené a veci proste fungujú. Preto považujem hranie hier a určitú školu minimalizmu a dizajnu (estetického aj funkcionalistického), ktorá mi napomáha pochopiť, ako jednoducho môžu veci fungovať. Nie som utopista, ale verím, že vždy máme čo zlepšovať. A jeden deň možno budeme mať aj niečo ako toto:

4) Psychológia

Teraz trošku temnejšiu tému. Určite ste už viacerí počuli o Stanfordskom väzenskom experimente, v ktorom Dr. Zimbardo skúmal vplyv sociálnej role na morálne rozhodovanie. Rozdelil študentov (vtedy hippisákov) do dvoch skupín (väzni a strážcovia) a zavrel ich spoločne do fiktívneho väzenia, kde sa každý z nich musel vžiť do svojej role. Mohli by sme sa na to pozerať na akúsi hru. Bohužial, nedopadlo to moc dobre. Po pár dňoch musel byť experiment zrušený, keďže strážcovia začali fyzicky týrať väzňov. Tento experiment a mnohé po ňom dnes potvrdzujú, že aj ten najmierumilovnejší človek sa môže zmeniť na nemorálneho netvora v prítomnosti určitých okolností a podmienok. Každý jeden z nás je toho schopný.

Na tento experiment som si spomenul keď som pred rokmi hral Splinter Cell: Pandora Tomorrow, kde hráte za amerického špióna. Počas jednej misie v Jeruzaleme vám pomáhala Dahlia popritom, ako ste dostali príkazy od nadriadeného. V určitom momente (vo videu nižšie) vás doviedla k výťahu, do ktorého ste nastúpili a v tom momente došiel príkaz od nadriadeného: “Zabi ju! Nemysli! Iba to sprav!”. Samozrejme, ako správny “vojak” som to urobil. A potom som musel na pár minút pauznúť hru. “Naozaj som tú ženu akurát zabil na povel?” Toto mi pár minút chodilo po mysli. Pozrite si túto scénku:

Prečo teda ďalej hrávam hry? Pochopil som totiž, že herní dizajnéri sú veľmi schopní v manipulácii hráčov a preto je pre mňa dôležite naďalej odhaľovať podobné psychologické javy skôr vo virtuálnom svete. Herné princípy sa dnes pomaličky dostávajú aj do marketingu a treba si dávať veľký pozor, lebo sa tu zahrávame s ohňom.

5) Budúcnosť sveta a hry

Ako som už naznačil v štvrtom bode, hry a herné princípy sú používané už dlhé roky v obchode. Určite mnohí z vás zbierajú pečiatky v obľúbenej kaviarni alebo Tesco Club Card body. Všetko sú to hry, a preto považujem hranie hier za jednu z najdôležitejších vecí, ktoré môžeme dnes robiť. Hry dokážu motivovať k naozaj skvelým činom a sociálne prospešným aktom, ale hry môžu byť aj spôsob, ako ľudom zničiť život. Však aj všetky možné formy gamblingu sú iba hry, či?

Preto vás všetkých vyzývam: Hrajte sa hry a hrajte ich do sýtosti, ale popri hraní sledujte, ako na to reagujete a čo asi chcel herný dizajnér docieliť. Možno vám to jeden deň zachráni život.

Alebo budete vedieť, ako čeliť zombie apokalypse 🙂

Comments

Pridaj komentár