Jean Valjean (Hugh Jackman) sa dostal na galeje, pretože ukradol chlieb pre svoju hladujúcu rodinu a po 20 rokoch je prepustený. Musí však so sebou nosiť doklad o tom, že je veľmi nebezpečný pre spoločnosť a pravidelne sa hlásiť na stanici. Po dlhom putovaní sa ho ujme kňaz, ktorý mu dá striebro zo svojho kláštora a pomôže mu stať sa lepším človekom.
O 8 rokov neskôr je Valjean starostom mesta, no aj napriek zmene identity ho stále hľadá polícia na čele s Javertom (Russel Crowe). Spozná krásnu prostitutku Fantine (Anne Hathaway) a na smrteľnej posteli jej sľúbi, že sa postará o jej dcéru, ktorú najprv musí dostať z rúk jej pestúnov (Helena Bonham Carter a Sacha Baron Cohen).
O 9 rokov neskôr je Valjean s adoptovanou Cosette (Amanda Seyfried) v Paríži kde sa práve začína Parížska revolúcia. Vzniká ďalšia love story, zamilovaný trojuholník a tak ďalej.
Bedári sú muzikál podľa slávnej knihy Viktora Huga, ktorý si už svoju slávu odžil na Broadwayi a aj napriek tomu, že mám muzikály vcelku rád, išlo toto dielo do značnej miery mimo mňa. Mám rád napríklad Moulin Rouge, Chicago alebo Dr. Horribles Sing-Along Blog. Ich výhoda spočíva v tom, že je v nich normálne hovorené slovo, ktoré posúva dej dopredu, a pesničky väčšinou len vykresľujú nejakú situáciu alebo emocionálny stav. V Bedároch je na 99,76% všetko spievané a už po hodine a pol (film má vyše 150 minút) to začína byť značne unavujúce. Divák podľa mňa nepotrebuje počuť pieseň o VŠETKOM, čo sa práve deje a filmu by určite prospelo, keby sa v ňom normálne rozprávalo. Je zvláštne sledovať, keď náhodou niekto povie niečo normálne a odpoveď dostane aj v sprievode monumentálnej hudby a Jackmanovým speváckym výkrikom.
Veľkým problémom je aj priestor, kde sa všetko odohráva. Nechápte ma zle, kulisy vyzerajú úžasne a sú do detailu spracované, no je divné v nich sledovať každého stále len spievať. V Chicagu boli kombinované normálne kulisy s abstraktnými scénami, rovnako aj Moulin Rouge nikdy nepopieral svoju umelosť a aspoň mal divák pocit, že sa pozerá na javisko a nie na reálne vyzerajúce miesta.
Príbeh je relatívne nezaujímavý a naťahovaný, ktorý aj napriek tomu ide strašne rýchlo. Niekedy som až krútil hlavou, ako sú niektoré scény pridlhé a naopak tie, ktoré by nás mohli prinútiť niečo cítiť k postavám, sa odbijú prehnane rýchlo. Napríklad revolucionár Marius (Eddie Redmayne) sa do Cosette zaľúbi po tom, čo ju vidí 30 sekúnd na námestí a potom si cez plot zaspievajú dvojminútovú pesničku. Je to až moc rýchlo na to, aby si k nim divák vytvoril nejaký vzťah.
Najlepšie je pravdaže vykreslený Jean a nečakane Fantine, no tá sa už po prvých 30 minútach skoro vôbec na plátne neobjaví. Čo je veľká škoda, nakoľko je to práve ona, čo zaspieva asi najznámejšiu skladbu „I dreamed a dream“ a zaspieva ju tak neskutočne dokonale, že je to jediná pesnička, ktorá vo mne vyvolala nejaké emócie. Ešte k tomu ju zaspieva celú na jeden záber (bez strihu!). Zaujímavosťou totiž je, že všetko je spievané priamo pred kamerou a skladby nie sú nahraté vopred. Každá z miliardy postáv v tomto filme vie spievať, s výnimkou Russela Crowea, ktorý spievať nevie a jeho sólo na streche zachraňuje len to, že sa odohráva na streche a je pekne natočené.
Vizualizácia hlasového prednesu Russela Crowa
No ak mi niečo naozaj veľmi vadilo, bola to prítomnosť dvoch komických pestúnov Thénardierovcov. Absolútne sa sem podľa mňa nehodili a vždy, keď sa objavili na plátne, zabíjali atmosféru. Je to aj čiastočne z toho dôvodu, že vyzerajú, akoby na chvíľu odišli zo setu Burtonovho Sweeneyho Todda (to je tiež muzikál, ktorý mám celkom rád) a správajú sa úplne trhlo.
Výhoda Bedárov je v jeho obsadení. Každý tu hrá veľmi dobre, ale hviezdami sú rozhodne Jackman a Heathaway (minimálne tá si Oscarovú nomináciu zaslúži). Zároveň sa mi páčila zvláštna práca s kamerou. Často využívala širokouhlé objektívy, zvláštne uhly na snímanie a celková práca s farebnou paletou a osvetlením. Veľa pesničiek je zaberaných s extrémnym priblížením na tváre a v prípade „I dreamed a dream“ išli ešte aj titulky na stranu obrazu, aby sme všetko poriadne videli. Tu vzniká problém s rozostrovaním obrazu, ktorý nie je umelecký (ako v prápade Beasts of the Southern Wild), ale postavy sa hýbu niekedy až tak rýchlo, že ich kameraman jednoducho nestíha konštantne doostrovať.
Celkovo sú u mňa Bedári mierne nadpriemerný muzikál, ktorý už viackrát vidieť nemusím. Je to nádherne natočené, skvelo zahrané, no emocionálne chladné dielo, ktoré by potrebovalo normálne hovorené pasáže, alebo úplne inú formu rozprávania príbehu.
@courage246: Photographer / Designer / Director / Aikido-ka / Iaido-ka / Archer / Geek / Coder / Japanophile