Na letisku v Budapešti si Blejda vyhliadla staršia pani, pravdepodobne Ruska. Prišla k nemu, znechutene si odpľula a spustila 5 minútový monológ o tom, že „takí ako ty“ vypúšťajú informácie na internet a ľudia sú vyoutovaní ako špióni a zabití. Vydedukovali sme, že tete niekto podobným spôsobom zomrel, a keďže Blejd je vychrtlý white guy s okuliarmi, pravdepodobne musí byť Edward Snowden. Teta nakoniec odišla bez toho, aby nás vysuicidebombovala. Keď sa od nás otáčala, vyprskla najkrajšiu frázu, akú kedy Blejd počul: „So enjoy your physical appearance!“ Bolo to bizarné. Skoro tak bizarné, ako keď sme boli Maid Café. 
Najprv si na ulici zo slečien, ktoré sa vám vo svojich oblečkoch a sukničkách ponúkajú, vyberiete tú, ktorá sa vám páči najviac. Tá vás zavedie do temnej uličky, kde vás prestrčí cez nenápadné dvere do zašitého obchodíka a výťahom vás vyvezie do miestnosti, kde vás pozdraví 6 Japoniek v rovnakej uniforme. Usadia vás, ponúknu vám pitie, ale zakážu vám ho vypiť, kým spolu neodrecitujete básničku. Toto je všetko prebieha v ich lámaných pokusoch o angličtinu. Následne si vyberiete „program“ – dostanete 2 možnosti, neviete, čo ktorá znamená, čo si vyberáte a aké sú rozdiely a prečo. Vyberiete si tú prvú. Zaplatíte šaržu a spustia sa stopky, odpočítavajúce jednu hodinu. Za barom sedí asi 10 mužov, maids okolo nich rotujú, ponúkajú rozhovor a predražené rozprávkovo znejúce jedlo. Pitivo je počas tej hodiny zdarma, jedine že by ste chceli alkohol. Ten si treba priplatiť. 
Je to zvláštne smutné miesto. Každá z nich hrá postavu, má svoj charakter, svoj scenár, svoju origin story – „naša“ pochádzala z čarovného ostrova v tvare srdiečka, kde čas trávila čítaním kníh. Čítala ale tak často a tak veľa, že „zle chodila“, a preto ju mama poslala do Queens Court. Jej meno je Kanon. Všetko, čo povieš, slečny pochvália. Každý tvoj vtip je strašne vtipný. Keď prinesieš figúrku, povedia ti, aká je hrozne cool. Pochvália ťa, ako pekne papáš paličkami a sú veľmi rady, že si tak šikovný, pretože si v krajine, kde sa nejedáva príborom. Keď im dáš kompliment, roztečú sa od slasti. Sú všetko, čo potrebuješ, aby boli. Je zakázané fotiť a dotýkať sa. Ako menej úprimný strip club. A bez striptízu. 
Maid cafés sú miesta, kam sa prevažne Japonci chodia rozprávať s dievčatami o veciach, ktoré neexistujú. Môžeš si nájsť svoju favoritku a stráviť s ňou hodiny kecaním bez toho, aby si počul jediné pravdivé slovo. Bez toho, aby si sa o nej čokoľvek dozvedel, o tomto dievčati, do ktorého si sa možno zamiloval, bez toho, aby si videl jedinú skutočnú reakciu, zažil jediný skutočný moment. Pýtali sme sa, či sem niektorí chodia často. Chodia. Pýtali sme sa, či sú s niektorými kamaráti, či sa stretávajú mimo „práce“. Či sa niekedy môže niečo stať. Bolo nám taktne vysvetlené, že nie. Že táto osoba mimo tejto miestnosti neexistuje. Cítili sme sa tam zvláštne. Cítili sme sa ako v Japonsku. Stálo to za tie peniaze. Všetky fotky z Japonska sú k pozretiu tu.
Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.
