Povesť o DIY „hernej konzole“ za 20€

In Hry, Recenzia by mnyxtaLeave a Comment

Mnohí z vás možno zažili ten pocit. S všemožnými abstinenčnými príznakmi ste čakali pred televízorom, kedy sa konečne začne Maxihra, aby ste mohli ťukať do imaginárneho telefónu (prípadne reálneho, ak vám kábel dočiahol až pred televízor, alebo ste nemali tú smolu na vytáčací).

Dokonale ste vedeli, ktoré tlačidlo prepína na tónovú voľbu, aby ste neskončili ako tí tragédi, ktorí až po dovolaní sa zistia, že niečoho takého ich telefón skrátka nie je schopný. Pravdaže, nikdy ste sa reálne ani nepokúšali dovolať, keďže vaši rodičia vás strašili tým, že cena jedného hovoru do Maxihry je ekvivalentom sumy, ktorú dávajú na vašu mesačnú stravu. Vždy ste závideli svojim bohatším kamarátom, ktorí pred telkou nadšene ťukali do gamepadov, zatiaľ čo vy ste boli odkázaní na DOSácke hry. Práve preto bol pre vás pohľad na neskutočne realistickú 3D grafiku, ktorou boli Crash Bandicoot a Micuš Cocová vykreslení, akýmsi náhľadom na utopický svet zvaný PlayStation.

Časy sa však zmenili. Od čias PS1 už gameri rozmlátili niekoľko generácii konzol a vy si už nemusíte pýtať peniaze na rožky od svojich rodičov. Rozhodli ste sa, že si splníte detský sen. Tento nápad vám vnukol jeden projekt, ktorý ste zazreli na Kickstarteri. Sľubuje bezkonkurenčne lacnú hernú konzolu, ktorá je menšia než susedina čivava. Tvrdia, že bude stáť 100 dolárov a vďaka svojmu „everything is free-to-play“ modelu a androiďáckemu jadru predstavuje revolúciu vo svete konzol. Hovorí si OUYA.

Rýpete sa v tom trochu dlhšie. S nadšením očakávate ukážky prvých prototypov hier. Namiesto toho prídu prerábky hier na touchscreeny a informácia, že druhý controller bude stáť 50 dolárov.

Cítite sa podvedení.

Hľadáte východisko.

Objavíte Xpadder.

Ako je možné, že vám to nikdy doteraz nenapadlo? A pritom to bolo tak jednoduché. Veď vy sa dokážete hrať prakticky ČOKOĽVEK, čo spustíte na počítači. Niekoľko konzol v jednej. Cítite sa ako génius. Budúce generácie sa vám budú klaňať. Živo si dokážete predstaviť obrovskú sochu seba samého. Na plakete pod ňou sú slová ako „vizionár“ a hromada krásne znejúcich prídavných mien v superlatívoch. Cítite však, že túto revolučnú myšlienku neudržíte v hlave dlho. Kde je pero a papier, keď ho človek najviac potrebuje?! Zo stola zhrabnete natrhnutú obálku od minulomesačných účtov a píšete na ňu:

Ani sa nenazdáte a už sedíte spokojne na gauči, v ruke držíte gamepad, vedľa vás v podobnej konštelácii sedí váš najlepší priateľ, a na televízore pred vami fičí Mario Kart. Cítite sa ako v siedmom nebi.

Keď sa tak ale zamyslím, tento príbeh možno vôbec nebol o vás.

Pridaj komentár