Príbeh je pán

In Uncategorized by yablko8 Comments

V škole nám “vysvetľovali” knihy cez opisy postáv, ich mien a miest, kde sa príbeh odohráva, dátumov, kde sa kedy kto s kým stretol a podobne. Nenávidel som to.

“Uhm, pardón, prečo nám toto hovoríte? Prečo nás kŕmite náhodnými menami a úsekmi dejových línií, keď to nemá nič spoločné s tým, čo sa autor snaží povedať?

Nevysvetľujete príbeh.
Vysvetľujete dejisko. Setting.

Toto je ako sledovať divadelnú hru, kde herci stoja nastúpení a nad hlavou držia tabuľky s menami, kým niekto za nimi posúva kulisy.

Ďzízs, počúvate sa vôbec?

Chápete vôbec, že fiktívne udalosti a prostredia a príbehy sú metafory? Metafory pre život? Lásku? Bolesť? Radosť? Osamelosť? Pre túžbu a pokoj a odlúčenie a absurdnosť?

Chápete vôbec, že keď niekto hovorí o démonoch, nemyslí rohaté monštrá z hôr?”

…je niečo, čo som chcel kričať na hodinách literatúry, ale nechal som si to pre seba, pretože zainteresovaný študent = potrestaný študent. Navyše by som znel ako premúdrelý malý spratek a nikto by ma neľúbil:(

Anyway.

Skutočne je fakt, že sa Holden s Ackleym stretli niekde na intráku to, čo si mám odniesť z Kto chytá v žite? A ako je možné, že Hlava XXII znie rovnako ako Zbohom zbraniam?

Samozrejme, toto je problém učiteľa, nie školskej literatúry ako takej. Dotýka sa to ale širšieho problému, s ktorým sa mnohí z nás stretávajú bežne.

Problému povrchného vnímania.
Pozlátko pred obsahom.
Kulisy pred príbehom.

Každý z nás má problémy. Každý z nás má démonov, s ktorými musí zápasiť. Pre nikoho to nie je ľahké a občas to vyzerá zúfalo… Príbehy nás však utvrdzujú v tom, že sa to dá. Že sa oplatí vydržať. A že v tom nie sme sami.

To je ich pointa. To je dôvod, prečo existujú. To je to, čo potrebujeme počuť.
Akým spôsobom nám to hovoria je vedľajšie. Čo mnohí nechápu…

Ignorovať animáciu, pretože “je pre deti.”
Ignorovať sci-fi, pretože “sú to pičoviny s lejzrami.”

Bebop a Evangelion? Pre deti? To sú také príklady existenciálnej úzkosti (alebo ennui v prípade Bebopa *BAAAAAM* BIG WORDS!), že až sem vidím Kierkegaarda z hrobu prikyvovať. Battlestar Galactica povie viac o tom, čo znamená byť človekom, než ty s tvojim uzavretým prístupom nazbieraš za 3 životy. A to som hrabol len po tom najpopulárnejšom povrchu.

Žáner sú kulisy.
Žáner je šablóna.
Žáner tvorí bariéry, v ktorých sa pohybuje príbeh.

Príbeh je pán.

A je jedno, či je kreslený, hovorený, hraný alebo vystružlikaný z kusu dreva.

Niekto niekedy niekde povedal niečo ako “When engaged in a good story, the existence of the medium is forgotten.” Žáner sa v dobrom príbehu stratí.

Človek mu to ale najskôr musí dovoliť. Nesmie ho odsúdiť pre farbu pasteliek, ktoré ho rozhýbali. A je smutné, aká kopa ľudí sa – s vidinou akejsi intelektuálnej nadradenosti – odreže od ohromného množstva skvelých príbehov. Príbehov, ktoré by mohli informovať, naučiť, povzniesť… pomôcť.

To nie je nadradenosť, je to obyčajné ignorantstvo.
Nebuďme ignoranti.

HULK SMASH KINDA
yablko
Galactic Anger Machine

Comments

  1. Avatar

    V skolach v nas bezne potlacili zvedavost, predstavivost, fantaziju, schopnost vzit sa. Doraz sa kladie na pripravu a neomylnost tak ako aj v dalsom zivote, v praci.(tazko sa nam potom hra s nasimi detmi) Necudo , ze uspesny, excelujuci v neomylnosti a v priprave, pokladajuci sa za inteligenta, vsak bez stipky fantazie, bude pohrdat nieci co je "nerealne-nerealisticke".

Pridaj komentár