Záhrada snov alebo Ako jednorožce k Hobitínu prišli (Časť I.)

In Dekor, Záhrada, Záhrada snov by Evita KlimoLeave a Comment

Vesmírneho jednorožca záhradkárske príhody a skúsenosti

Všetko to začalo vo chvíli, keď sa vesmírne jednorožce rozhodli napevno zapustiť korene na Zemi. Z tvorov, ktorí doteraz žili výhradne v prenájme a pestovali tak maximálne bazalku na parapete v petržalskom paneláku, sa stali majitelia domu a malej záhradky. Super pre jednorožce, ale nie až tak pre spomínanú záhradku.

Ono sa totiž o tú srandu treba starať. A tak sme po pol roku uhýbacích manévrov kúpili aspoň malú kosačku a konečne pokosili trávnik. Zistili sme, že na takom mini kúsku to je celkom relaxačná činnosť, a tak sme si s úľavou vydýchli. A s nami pravdepodobne aj všetci susedia, ktorí na ňu dovidia a ktorí sa už zrejme začali obávať, že tá naša džungľa za chvíľu prerastie aj tie ich starostlivo pestované anglické trávniky. Jednorožce: záhrada = 1:0.

Stav našej trávy pred pokosením z milosti
Pohľad na konečne pokosený trávnik pri romantickom osvetlení jednej jedinej záhradnej lampy
Taká som bola hrdá na svoj výkon, že som ho musela odfotiť aj z druhej strany

Po chvíľke výdatných jarných dažďov a našej krátkej neprítomnosti sme po jednom návrate z ciest prišli na to, že máme ďalší problém. Ruže. Tie, ktoré mala na zámku Šípková Ruženka, boli z nejakej amatérskej a pomaly rastúcej sorty, lebo to, čo nás po týždni v Amsterdame čakalo doma, bol ekvivalent 100 rokov u Ruženky v paláci. No dobre, preháňam, tak 50 rokov. Tie pichľavé svine boli všade! No nič, jeden výlet do Hornbachu po mega nožnice, krátky príhovor (“My name is Evita Klimo. You killed my father. Prepare to DIE!”) a hoďka práce, a bolo po probléme. Aspoň som si to myslela. Och, toľká naivita!

Toto nás čakalo po týždni neprítomnosti a výdatných dažďov
Tá bránka sa pomaly skrz tie ruže nedala otvoriť

Ruže sú krásna vec, ale okrem očividných problémov s tŕňmi a ako sme zistili, aj s rýchlym rastom, prinášajú aj iné bonušteky. Napríklad také vošky. Vedeli ste, že mravce si pestujú vošky ako svoje domáce zvieratká, pretože ich výlučky sú pre ne ako manna nebeská? To znamená, že mravce tie žravé potvory roznášajú kade-tade, aby ich bolo čo najviac a oni mali čo najviac fekálneho sirupčeku. A hádajte, aké rastliny majú vošky extrémne v obľube? Uhádli ste, tie pichľavé svine ružové. Well, shit.

Foto vošiek nemám, zato mám fotku takéhoto krásneho Aragogovho bratranca, ktorý sa našich ružiach usadil spolu s voškami.

Takže už máme záhradu nielen plnú ruží a vošiek, ale aj mravcov. Kúpili sme kriedu na mravce, ale z nejakého dôvodu si nechceli kresliť, tak sme museli pristúpiť k drastickejším opatreniam. Máme malé dieťa, chémiu odmietame, takže googlime. I vygooglili sme, že ocot a horúca voda zaručene zničia každé mravenisko. Ok, to máme doma, vyskúšame. Nažhavili sme rýchlovarnú kanvicu, vyhrabali ocot a vyrazili do boja. Dobrá správa je, že to fungovalo. Najväčšie mravenisko bolo zničené. Tá horšia správa bola, že naše záhradkárske pokusy vypálili do trávnika dieru. Teraz máme okrem ruží, vošiek a mravcov na záhrade ešte dekor v podobe plešatého trávnika. Nevadi, to zarastie…

Toto je megamravenisko.
Toto je tiež megamravenisko. A teraz si predstavte namiesto megamraveniska vypálenú lysinu. Lebo presne to po ňom ostalo.

Nezarástlo. Teda aspoň nie trávou. Zato všade máme púpavu a ďatelinu. A mach, nezabúdajme na mach, ktorý pomaly, ale isto preberá dominanciu nad trávou. Tuším ten predchádzajúci majiteľ hovoril niečo o hnojení a akejsi vertikulácii. Alebo to bola vertikutácia?

Nevadí, plynulou improvizáciou prechádzame ďalej. S príchodom korony a korontény nastal čas, kedy každý rodič so záhradkou ďakoval bohom, že môže otvoriť dvere a vypustiť potomka von, nech od nudy nezdemoluje celý interiér baráku. Teda každý rodič, ktorý nemal do polky záhrady ruže! Lebo tŕne a malé deti nejdú tak úplne dokopy. Dali sme rodinnú poradu a zhodli sme sa na tom, že ruže sú síce pekné, ale nastal ich čas. Ponúkli sme ich za odvoz a dobrá duša si ich prišla vykopať a dala im nový domov. Hádam na nás doteraz nenadáva… A dieťa sa môže ísť hrať von.

Treba ju naučiť priority hneď odmala.

Tento setting nám fungoval do chvíle, kým nám susedia nezačali rozprávať hororové príbehy o tom, ako im vyrážala voda zo zeme a v čase veľkých dažďov mali na záhade gejzír. Teda, to v tom lepšom prípade. V tom horšom sa odkvapy upchali a jednému susedovi tým pádom voda vyrazila v izbe. Upozornili nás, že ak nechceme mať na záhrade alebo v dome potopu, mali by sme zasadiť do zeme drenážnu kocku. Ok, spravíme, vybavíme. Po rôznych zábavných peripetiách sme s pomocou suseda našli chlapov, ktorí nám na záhrade vykopali obrovskú jamu, zasadili do toho tú kocku, zahrabali, a nechali na záhrade menšie hlinené veľhory. Vraj tá hlina v jame bude sadať a po zime alebo výdatých dažďoch bude treba dorovnať zem. Nuž, nesadla.

Tento zázrak máme aktuálne na záhrade
Ani z iného uhla to nie je o nič lepšie


Zato sme si sadli my. Po úprimnej sebareflexii sme sa zhodli, že toto už neodimprovizujeme a je najvyšší čas zavolať odborníkov. Sadla som si za počítač, urobila rozsiahly research… Cha, trepem. V jednej permakultúrnej skupine na facebooku niekto hľadal záhradných architektov a mal podobné požiadavky ako my. Minimum chémie, organická záhrada, žiadna katalógová umelina… Dostal odporúčanie na Kreatívne záhrady. Kukla som portfólio a nebolo o čom. Viete, keď natrafíte na ten správny match a ono to tak cinkne? Skrátka viete, že to je to pravé a nepotrebujete to analyzovať zo všetkých strán? Tak toto bolo presne ono. Chémia od prvého stretnutia! A to ešte počkajte, keď uvidíte tie návrhy!

Ale o tom až nabudúce. Už beztak je tento článok príliš dlhý… 😉

Pridaj komentár