V poslednom podcaste sme viedli vcelku živú debatu o Jacksonovom Hobbitovi. Preberal sa aj technologický aspekt. S couragom sme film totiž videli 2x – raz v 48fps a raz tým správnym spôsobom.
Možné problémy s High Frame Rate (HFR) technológiou som načrtol už v článku „5 dôvodov, prečo sa máme o Hobbita báť“ a musím povedať, že obavy sa naplnili.
V skratke – filmy, na ktoré sme zvyknutí, sú za sebou uložené fotografie premietané rýchlosťou 24 obrázkov za sekundu. Každá jedna sekunda filmu pozostáva z 24 fotiek. Každá sekunda Hobbita pozostáva zo 48 fotiek. Výsledok je dvojnásobne plynulejší a tiež oveľa čistejší obraz. Do takej miery, že je to problém.
Obraz je „reálnejší“. Je to akoby ste „cez okno nazerali do iného sveta.“ To sú (pravdivé) tvrdenia, s ktorými Jackson vypúšťal svoju novú hračku do sveta. V skutočnosti to ale pôsobí, akoby ste sledovali dokument od Barabáša, kde zrazu cez obraz prebehne banda šialencov v kostýmoch. Že sú šialení, je zrejmé z obsesívnej kvality kostýmov. Je to ako sledovať LARP ľudí s priveľa peniazmi. Obraz je tak čistý, že je absolútne evidentné, čo je skutočné a čo sú kulisy, masky a parochne.
A to vtedy, keď to zrovna nevyzerá ako animačka z videohry. Hobbit je extréme digitálne-efektový film. Snáď každá scéna je nejakým spôsobom digitálne upravená a každá z úprav je v HFR nekompromisne zrejmá. Úvodný prológ s pádom Ereboru, ktorý je takmer kompletne efektový, pôsobil ako po obraze pobehujúce digitálne postavičky s našróbovanými tvárami skutočných hercov.
Je to bizarné. Mozog to nevie schrúmať a tento svet, ktorý vyzerá „absolútne reálne“, zostáva divákovi odrezaný. Pozerá sa možno cez okno do iného sveta, ale vstup nie je povolený. Pozerá sa do sveta, v ktorom je.
Do tvorby filmu (a umenia všeobecne) vstupuje mnoho faktorov, ktoré sú nám skryté. Existujú veci, ktoré vieme vycítiť, ale nemusíme ich nutne vedieť intelektuálne identifikovať a popísať slovami. A keď sa o to snažím, narážame na mylné výsledky – ako napríklad „Naše oči vidia viac než 24 obrázkov za sekundu, takže ak spravíme film s viac než 24, bude to lepšie! Musím to byť lepšie, pretože to dáva zmysel!“ – a, nuž, nie je. „3D dáva zmysel, pretože žijeme v 3D, tak to musí byt lepšie!“ – nie je. Možno keď sme v kine, nechceme realitu. Možno keď sme v kine, chceme film.
Film možno nevyzerá reálne. Ale zato reálne pôsobí. A to je dôležité. Pocit je dôležitý. Realita je druhoradá. Naša individuálna realita je tvorená tým, čo cítime. Srdce prebije hlavu. Vždy.
Ak má HFR fungovať, bude treba zmeniť prístup k tvorbe filmu. Na všetkých úrovniach. Vymyslieť postupy, ktoré znova oklamú hlavu, tak ako sa to filmu darilo posledne storočie. Nasvietenie sa musí zmeniť. Strih sa musí zmeniť. Postavenie a pohyb kamery sa musia zmeniť. Kostýmy musia mať šialenú kvalitu, pretože kamera je zrazu nekompromisná. Nedokonalosti sa neskryjú za „chyby“ objektívu.
48fps vyzerá reálne. A teraz sa musí znova naučiť vyzerať ako film.
Pretože keď som v kine, chcem film.
Edit: po dopísaní textu som narazil na tento článok, ktorý hovorí o teórii, že naše oči síce vidia cca 66 obrázkov za sekundu, ale mozog dokáže vnímať možno tak 40. Možno v tomto prípade srdce ani nemusí prebíjať hlavu. Možno hlava prebije 48 frejmov sama.
Mám rád niektoré veci a niektoré nemám rád, ale tie, ktoré mám rád, mám celkom rád. Robím podcast spaceshow.sk a iné veci yablko.sk.